Category Archives: Nezaradené

S istým šťastím prichádza aj istá bolesť.  Ak vzťah stojí na istote, je to kontrola pochádzajúca zo závislosti plnej strachu. Nepredstavuje lásku, ale chladné väzenie. Milujú danosť, nie seba. Musia títo “zaľúbený” ublížiť sebe i partnerovi, aby vedeli, že aj nad blahom majú moc, že potešenie rastie iba vtedy, keď porážajú trýzeň. Zabúdajú však na to najpodstatnejšie – spontánnosť – ktorá je esencialna pre skutočnú radosť.

Ak sa človek nedokáže spojiť so svojím najhlbším vnútrom, potom nedokáže nadviazať hlbší vzťah ani s ostatnými ľuďmi – pretože v duševnej podstate sme si všetci rovní a podobní. Zapretím tejto časti, zároveň zavrhuje každú žijúcu bytosť na zemi a stáva sa osamelým pútnikom – odľúčeným od všetkého. Nevidí totiž život – pravdu – iba necelistvosť ľudstva, ktorá ho zaslepuje pred esenciálnou láskou.

Človek, ktorý prehnane túži byť konkrétnou osobou, cíti voči nej podvedomú nenávisť. Chce ju totiž nahradiť a symbolicky zavraždiť, aby mohol prevziať jej celistvý život. Týmto spôsobom však ide najmä o vlastnú samovraždu a nekrofilnú motiváciu. Jeho záujmom je predovšetkým smrť skrývajúca sa za spasením. To znamená, že jedinec prahne po niekom, kto je preňho už dávno mŕtvy, len ho ešte nenahradil. Táto náhrada ho obrazne stelesňuje ako smrtku. On je smrť vstupujúca do inej bytosti a zabíjajúca to, čo miloval, čím túžil stať sa. Teda opúšťa jedno neznesiteľné trápenie a nahrádza ho iným. Kráča od jednej smrti k druhej. Je otázne, či vôbec vlastní nejakú osobnú identitu. Toto správanie sa skôr podobá na nemožnosť rozhodnúť sa, kým je a kým má byť. Z toho vyplýva, že odpovede sa snaží nájsť u iných – a potláča svoje „ja“.

Negatívne vlastnosti, ktoré si dieťa osvojí od rodiča, ale nemalo možnosť celistvo spoznať pravdu o jeho povahe, nedokáže vedome vnímať, pretože ešte nenastalá dospelá odlúčenosť. Musí sa najprv osamostatniť od rodiča a ustúpiť idealizácii, aby mohlo vidieť skutočnosť o svojej osobnosti. Čo teda pochádzalo od rodičov a na čo bolo zakázané poukázať u nich, sa zároveň stáva zakázaným poukázať aj na sebe. To môže pretrvať až do dospelosti – dokým nezačne individualizácia a hlboký proces spoznávania seba.

Čím hlbšie ideme do minulosti, tým viac kráčame ku prítomnosti. Udalosť, ktorá sa stala pred dávnymi časmi, z dlhodobého hľadiska ovplyvnila celkový vývoj ľudstva a jeho podobu. Vtedy sa mohla zdať ako bezvýznamné semienko uprostred veľkého sveta, no dnes ako jeden z hlavných faktorov, prečo sme takí, akí sme.

Psychoanalýza je výnimočná metóda terapie. Vzťah, ktorý sa v nej tvorí medzi pacientom a psychoanalytikom, symbolicky predstavuje celkový rast človeka od jeho raného detstva až po jeho súčasné „ja“. Klient spoločne s odborníkom prechádza každým štádiom svojho života a hlboko spoznáva sám seba. Hľadá problémy, ktoré sa stali v minulosti, a s pomocou druhého človeka ich napravuje – či už boli zapríčinené jeho vôľou alebo nie. Vďaka tejto ceste kráča k dospievaniu. Stáva sa silným a autentickým jedincom, pripraveným byť slobodný. Postupne sa odpútava od bolestných reťazí, ktoré ho kedysi zväzovali. Tam, kde nemal možnosť prirodzene dospieť, psychoanalýza mu ponúka druhú šancu.